Dá sa v Prešove zopakovať víťazný príbeh LA Kings? Keď som tam prišiel, patrili sme medzi najslabších

Ryan Colville patrí medzi mladých trénerov z nastupujúcej generácie. Aj keď toto bude už jeho štvrtý rok na Slovensku, jeho skvelá kariéra bola pre prešovských fanúšikov z veľkej časti neznáma. V tejto druhej časti rozhovoru s ním sa budeme venovať výhradne Ryanovmu pôsobeniu v najlepšej lige sveta.

Nestáva sa často, že do Prešova príde držiteľ prsteňa pre víťaza Stanley cupu. Meno Ryan Colville nájdete vytesané na najprestížnejšej hokejovej trofeji. Keď svoju trénerskú kariéru začínal, bol mladší než väčšina hráčov v kabíne, a keď slávnu trofej zdvihol nad hlavu, bol približne rovnako starý ako jadro tímu Los Angeles Kings, s ktorým sa v roku 2012 tešil z vtedy pomerne nečakaného triumfu.

Je teda jasné, že Ryan má za sebou napriek na trénera mladému veku zaujímavú kariéru. „Áno, mám prsteň aj meno na Stanley cupe,“ povedal nám s hrdosťou v rozhovore pri káve.

„Mám ho odložený na bezpečnom mieste a tuším, že naposledy som ho vyberal minulé leto. Je dosť veľký, takže to nie je vec, ktorú by ste mohli nosiť každý deň, ale je príjemné, keď niečo také môžete ľuďom ukázať,“ dodal s úsmevom.

Ryan strávil v najlepšej lige sveta osem rokov a ako sám hovorí, bola to najlepšia škola, akej sa mu mohlo dostať. Ako videotréner pritom na počiatku digitálnej éry sledoval zrod celého hokejového odvetvia. Keď prichádzal, videoanalýza bola ešte len na začiatku, ale postupne sa z nej stal jeden z najdôležitejších prvkov práce celého trénerského štábu.

„Päť rokov v Los Angeles bolo nesmierne dôležitých pre môj trénerský vývoj, ale učil som sa a získaval vedomosti počas celej mojej kariéry od hlavných trénerov, asistentov trénera, hráčov, jednoducho od každého,“

Ryan bol súčasťou týchto štábov a spolupracoval s niektorými z najväčších trénerských mien, aké toto obdobie poznalo. „Bol som súčasťou trénerského sveta a trénerského života od môjho prvého roku 2006 v Columbuse. Pracoval som pre Kena Hitchcocka, Darryla Suttera či Gerarda Gallanta, teda veľmi úspešných trénerov NHL. Neboli to však len oni. Pracoval som aj s hromadou šikovných asistentov trénera alebo v posledných troch rokoch aj s Danom Cemanom. Dan má tri tituly v našej lige, takže je to veľmi úspešný tréner na európskom kontinente,“ spomína na svoju kariéru Ryan Colville.

„Z každého roku si odnesiete hromadu cenných skúseností. Ako dlhoročný asistent trénera získate obrovské množstvo nápadov, myšlienok a znalostí. Je skvelé, keď si toho môžete odniesť veľa od množstva rôznych ľudí. Od každého získate niečo a vytvoríte si vlastný štýl a vlastnú filozofiu,“ pokračoval Ryan.

„Päť rokov v Los Angeles bolo nesmierne dôležitých pre môj trénerský vývoj, ale učil som sa a získaval vedomosti počas celej mojej kariéry od hlavných trénerov, asistentov trénera, hráčov, jednoducho od každého,“ dodal.

Trénerská univerzita NHL

Ryan sa v mladosti, rovnako ako jeho zverenci, pokúšal presadiť ako hráč. Prišlo však ťažké zranenie a hokejový sen sa rozplynul. Láska k najrýchlejšej hre na svete však bola príliš veľká na to, aby nechal hokej len tak za sebou. Navyše, ako 24-ročnému sa mu naskytla príležitosť, ktorá sa neodmieta. „Do Columbusu som nastúpil krátko po skončení hráčskej kariéry. Utrpel som zranenie kolena, absolvoval dve operácie a nemohol som ďalej hrať. Rozhodol som sa, že ukončím kariéru,“ spomína Ryan.

„Vďaka otcovi sa mi naskytla príležitosť pracovať pre Blue Jackets. Angažovali ma ako asistenta videotrénera. Počas mojich rokov v Columbuse som sa naučil všetkému: ako pracovať so systémami, ako označovať jednotlivé situácie, ako všetko funguje. Keď spomínam na svoje roky v Columbuse, bolo to strašidelné, ale zároveň som sa najviac naučil. Mal som 23 alebo 24 rokov a vošiel som do kancelárie trénerov, kde sedel Gerard Gallant a neskôr Ken Hitchcock. V tíme zas hrali budúci členovia Siene slávy ako Sergej Fedorov alebo Adam Foote. Počas tých troch rokov v Columbuse som sa naučil najviac a preniesol som si to so sebou do LA,“ povedal prešovský hlavný tréner o svojich trénerských začiatkoch.

Ako teda vyzerala jeho prvá trénerská práca? „V Columbuse som pracoval od roku 2006 ako asistent videotrénera. Bolo to obdobie tesne pred začiatkom digitálnej éry. V Columbuse sme v tom čase ešte používali DVD disky. Moja práca pozostávala z veľkej časti z prípravy na nasledujúceho súpera. Väčšinou si vezmete posledné dva alebo tri zápasy, vyberiete z nich určité množstvo z každej hernej situácie a skončíte s bankou tridsiatich alebo štyridsiatich klipov. Tieto odovzdáte trénerom a odprezentujete ich. Tréneri si z nich vyberú niekoľko, ktoré chcú ukázať hráčom. Počas zápasu sedí videotréner vo svojej malej miestnosti s počítačom a používa niečo ako zvláštne tlačidlo, ktorým si označí všetko dôležité, čo sa v zápase stane. Po zápase tieto situácie prenesiete do počítača trénerov,“ vysvetlil Colville.

„Pokiaľ ide o obdobie medzi zápasmi, väčšinou išlo o drobnosti, napríklad sa tréneri sústredia na všetky rozohrávky v posledných troch zápasoch, prípadne chcú vidieť striedania konkrétnych hráčov, ktorých si zavolajú k sebe, alebo chcú vidieť všetky vhadzovania a poradiť sa s centrami,“ pokračoval Ryan.

„V Los Angeles hrali Anže Kopitar alebo Jarret Stoll, ktorí boli veľkí špecialisti na vhadzovania, a často sa stávalo, že si chceli pozrieť riešenie buly alebo vidieť vhadzovania tímu súpera. Ako videotréner ste tak vždy mali okolo seba rôznych ľudí, ktorí od vás žiadali rôzne veci. Počas mojich ôsmich rokov ako videotréner som mal jednak šťastie, že som mohol pracovať na najvyššej úrovni, ale zároveň to bolo ako absolvovať osemročnú trénerskú univerzitu. Neustále sledujete hokej. Ako dvadsiatnik som sledoval Kena Hitchcocka, ako dopodrobna rozoberá napádanie alebo niečo podobné. Počúval som niektorých z najlepších a najchytrejších na svete, ako rozoberajú všetky možné herné situácie. Pre mňa je tých osem rokov ako videotréner to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Mohol som si to zobrať so sebou a posunúť sa od videa na lavičku ako asistent alebo prvý asistent,“ povedal Colville.

S Darrylom Sutterom bola veľká sranda

Mená ako Ken Hitchcock či Darryl Sutter sa dodnes vynímajú v spomienkach hráčov ako najtvrdší a najprísnejší. Takto ich poznajú aj mnohí fanúšikovia. Medzi ich podriadených patril aj náš nový tréner, ale ako sám hovorí, jeho spomienky na týchto mužov sú odlišné, keďže nebol v rovnakom postavení k hráčom.

„Nie, nepovedal by som, že na mňa boli tvrdí ako na hráčov,“ pousmial sa Ryan. „Môj prvý hlavný tréner v Columbuse bol Gerard Gallant, ktorý bol ku mne veľmi milý, pritom som bol iba asistent videotrénera, ktorý sa učil od hlavného videotrénera. Keď Gerarda vyhodili, prišiel Ken Hitchcock, ktorý už bol v tom čase víťaz Stanleyho pohára. Spočiatku bol trochu odťažitý, ako keby ani nevedel, aká je moja rola a čo som vlastne robil. V Columbuse to bolo skôr tak, že ja som pracoval pre videotrénera a videotréner pracoval pre Kena. Aj vďaka tomu na mňa nikdy nikto nebol tvrdý ani som nemal problémy,“ povedal Colville.

Po prestupe do Los Angeles sa však Ryanova rola i jeho interakcia s hlavným trénerom, ktorým bol v kabíne Kings obávaný Darryl Sutter, výrazne zmenila. Ten bol známy tým, že sa z hráčov pokúšal dostať sto percent rôznymi prísnymi metódami, ale vtedajší videotréner Kings si ho pamätá predovšetkým pre jeho zmysel pre humor.

„Ak ste s ním a ďalšími trénermi len sedeli a debatovali v kancelárii, bol to jeden z najmilších a najotvorenejších chlapov.“

„Po príchode do LA som sa stal videotrénerom a robil som všetko sám. Všetci tréneri, s ktorými som sa stretol, boli veľmi milí. Samozrejme, Darryl Sutter vedel byť na hráčov tvrdý, ale robil to so správnym mentálnym nastavením. Jednoducho od nich chcel, aby zo seba vydali to najlepšie. On mal svoju predstavu o tom, ako by mala vyzerať úroveň každého hráča a ak ju niektorý z nich čo i len o málo nedosiahol, bol schopný naňho tvrdo zatlačiť,“ spomína Colville.

„Pokiaľ však ide o jeho vzťah ku mne ako videotrénerovi, tak ak si robíte svoju prácu a chodíte do práce každý deň, bol k vám jednoducho úžasný a v kancelárii neustále vtipkoval. Ak ste s ním a ďalšími trénermi len sedeli a debatovali v kancelárii, bol to jeden z najmilších a najotvorenejších chlapov,“ dodal s úsmevom.

Môžeme v Prešove zopakovať príbeh LA?

Spomienky na veľký svet NHL v nás, hokejových fanúšikoch, vyvolávajú nemalý úžas. Najlepšia hokejová liga na svete je však v porovnaní s naším malým Slovenskom a našou súťažou stále ako úplne iný svet. Alebo nie?

„Keď som prišiel do LA, tím bol slabý. V sezóne pred mojím príchodom skončili Kings poslední v konferencii, vďaka čomu mohli draftovať Drewa Doughtyho z druhého miesta, potom sme počas mojej prvej sezóny (2008/09, pozn. red.) boli možno o niečo lepší, než ľudia očakávali. Spomínam si, že po mojom príchode sme boli najhorší tím v príprave a všetci si mysleli, že budeme hrozní. Nepostúpili sme síce do play-off, ale pamätám si, že sme boli lepší, než ľudia očakávali,“ hovorí Ryan.

„Od toho momentu sme sa len zlepšovali. V mojej druhej sezóne sme postúpili do play-off a vypadli v prvom kole s Vancouverom. Rok nato sme proti San Jose opäť vypadli v prvom kole, ale v mojej štvrtej sezóne sme sa stali víťazmi Stanleyho pohára. Keby ste tam boli, mohli by ste vidieť, ako tím postupne rastie. V LA sa stretli správni ľudia v správnom čase,“ dodal tréner.

Tými mužmi boli veľké mená ako Anže Kopitar, ktorého Ryan označil za „najvšestrannejšieho hráča, s akým kedy pracoval“, kapitán Dustin Brown, elitný obranca Drew Doughty, ktorého doplnil mladý Vjačeslav Vojnov, a samozrejme brankár Jonathan Quick. Túto partičku pred uzávierkou prestupov v roku 2012 ideálne doplnil Jeff Carter a vznikol tím, ktorý síce len tesne postúpil do play-off, ale vo vyraďovacej fáze všetkých prevalcoval.

V prvom kole vyradili Kings víťaza západnej konferencie z Vancouveru 4:1 na zápasy, druhý tím na západe zo St. Louis porazili jednoznačne 4:0, vo finále konferencie si poradili pomerom 4:1 s Phoenixom a vo finále zdolali New Jersey 4:2 na zápasy.

Z devätnástich zápasov play-off vyhrali Kings šestnásť a spolu s Kopitarom, Brownom, Doughtym, Quickom a ďalšími zdvíhal pohár nad hlavu aj Ryan Colville. O takomto príbehu sníva každý fanúšik vrátane toho prešovského.

„Rok pred mojím príchodom do LA to bol druhý najhorší tím v NHL, ktorý dostal druhú voľbu v drafte. V mojom prvom roku sme nepostúpili do play-off, ale boli sme o niečo lepší. V mojom druhom roku sme postúpili do play-off a vypadli v prvom kole. V mojom treťom roku sme si v prvom kole počínali lepšie, ale opäť sme vypadli. V mojom štvrtom roku sme vyhrali Stanley cup,“ spomína na príbeh Kings Ryan Colville.

„To je proces. Neotočí sa to len tak pre nič za nič. Samozrejme, pokúsime sa vyhrať čo najviac zápasov a máme vysoké ciele. Myslím si však, že nemôžete preskočiť proces budovania. Práve preto považujem Prešov za vzrušujúci. Vidím potenciál a vidím víziu vedenia. Toto je však niekoľkoročný projekt. Chceme vytvoriť nielen udržateľný, ale aj vzrušujúci tím, aby si ľudia na celom Slovensku všimli, že niečo sa deje v Prešove,“ pokračoval tréner.

„Aj keď máme v tejto sezóne vysoké očakávania a tak by to malo byť, stále je tu veľa nového – tím má nového trénera a aj Vlado Mihalik je nový vo svojej pozícii. Proces začína prvý deň a chceme ho budovať každý mesiac. Uvidíme, kam nás to na konci roka zavedie. Pokúsime sa dostať do play-off a necháme sa prekvapiť, ako si s tým poradíme. V budúcom roku sa na tom pokúsime stavať a o dva roky sa zas pokúsime stavať na tom, čo sme vybudovali v predchádzajúcom roku,“ dodal Ryan.

„To je proces. Neotočí sa to len tak pre nič za nič. Samozrejme, pokúsime sa vyhrať čo najviac zápasov a máme vysoké ciele. Myslím si však, že nemôžete preskočiť proces budovania. Práve preto považujem Prešov za vzrušujúci.“